Rotunda a kamenná platňa s doteraz nerozlúšteným nápisom (objavená bola počas výskumu v interiéri rotundy) patria do dnešných dní medzi veľké záhady slovenskej archeológie. Zvyšky rotundy s kruhovou loďou a podkovovitou apsidou, ktoré dokladajú udomácňovanie kresťanstva v regióne Zemplína, boli objavené a skúmané v 70. rokoch 20. storočia. Odborníci dodnes nemajú jednotný názor na datovanie tejto sakrálnej stavby. Podľa objaviteľa Jaroslava Vizdala bola rotunda zapustená do veľkomoravského horizontu – v jej okolí je totiž doložené osídlenie od 9. storočia (uvedené datovanie podporil aj historik Peter Ratkoš – rozmery michalovskej rotundy sú totiž takmer rovnaké ako rozmery rotundy v Ducovom a Nitrianskej Blatnici). Archeológovia Michal Slivka a Adrián Vallašek koncom 20. storočia michalovskú rotundu zaradili do neskoršieho obdobia – do 11. storočia. Okolie Michaloviec bolo v tom čase obsadené Maďarmi a len postupne sa začleňovalo do vznikajúceho uhorského štátu. Historik Ferdinand Uličný tvrdí, že rotundu dal okolo polovice 11. storočia postaviť uhorský kráľ – patrila mu totiž všetka pôda v krajine (z tohto obdobia pravdepodobne pochádza aj zachovaná rotunda v Horianoch – vo východnej časti ukrajinského mesta Užhorod). Rotunda zrejme slúžila ako spoločný farský kostol pre obyvateľov starších blízkych dedín. Okolo nej sa rozprestieral cintorín. Podľa názvu osady, ktorá tu vznikla, bola rotunda pravdepodobne zasvätená sv. archanjelovi Michalovi (uvedené patrocínium patrí medzi najstaršie – dostalo sa sem už v časoch zavádzania kresťanstva). Datovanie rotundy teda do dnešných dní kolíše medzi 9. – 12. storočím s tým, že podobný typ stavieb ako michalovská rotunda sa budoval až do 13. storočia. S rotundou súvisí i niekoľko povestí či rozličných fám.