Kam na výlet: Cintorín Huncokárov - Modra

Huncokársky cintorín na Piesku

Tento cintorín sa nachádza uprostred lesa v rekreačnej oblasti Modra-Piesok. Má lichobežníkový tvar s plochou 946m². V roku 2005 z iniciatívy mesta bolo vybudované nové drevené oplotenie a v roku 2014 potomkovia drevorubačov obnovili  21 drevených krížov (podľa vzoru posledných 2 kusov ešte zachovaných krížov).

Cintorín je unikátnou a najvýznamnejšou sakrálnou pamiatkou na Huncokárov, ktorí žili v rozptýlenom osídlení pohoria Malé Karpaty. Nikde inde na Slovensku sa v takejto podobe a veľkosti huncokársky cintorín nezachoval.

K osídleniu Piesku nemecky hovoriacimi drevorubačmi prišlo v polovici 18. storočia. Vlastníkmi tunajších a okolitých lesov sa v tej dobe stali Pálffyovci keď ich odkúpili od Erdödiho, respektíve Fugerovcov.

Grófi z Pálffyovského rodu domácim hájnikom neverili, lebo tí držali s miestnym obyvateľstvom a nedostatočne bránili v rozkrádaní dreva. Priviezli si preto sem mladé rodiny zo svojich panstiev na území dnešného Rakúska. Tak sa sem dostali rodiny zo Štajerska, Tirolska , dolného Rakúska a aj z Bavorska. Vo svojej pôvodnej vlasti predtým vykonávali prácu lesných hájnikov, drevorubačov a uhliarov. Pracovné postupy ktoré používali vo svojej pôvodnej vlasti si priniesli so sebou. Pokračovali tu v rovnakom spôsobe života na aký boli zvyknutí vo svojej vlasti. Boli skromní, nemajetní, spätí s lesom. Panstvo im poskytlo jednoduchý kamenný dom, mohli obrábať priľahlé pole a využívať kosnú lúku. Mohli chovať 2 kravy a niekoľko prasiat ( na lesných žaluďoch ). Rozprávali svojim materinským jazykom – nemčinou. Piesok bol jednou z najvýznamnejších lokalít Huncokárov. Mali tu vlastná kaplnku a školu pre svoje deti do ktorej chodili aj deti zo vzdialenejších lesných obydlí. Huncokári boli rímsko-katolíckeho vierovyznania. Na Piesku a najbližšom okolí v medzivojnovom období žilo približne 10 rodín. Boli to rodiny Steiner, Lindter, Schwandtner, Graus (3 rodiny), Aschenschwandtner, Kern, Juriš, Čermák.

Hroby boli v súlade s ich spôsobom života jednoduché a skromné. Zo svojej vlasti si preniesli zvyk osadiť na hrob kríž z dubového alebo agátového dreva so strieškou a nápisom na drevenej tabuľke. Povrch hrobu bol mierne vyvýšený, porastený machom a ohraničený pieskovcovými kameňmi. Niektoré hroby nemali ani kríž, tvorili ich len  vyvýšené kôpky ohraničené kameňmi. Každý si hrob svojich blízkych poznal, aj bez nápisu a pri návšteve na hrob položil malú kytičku a zapálil jednu sviečku. Dbali na to, aby hroby nepôsobili okázalo.  Neskôr na prelome 19 a 20 storočia začali na niektoré hroby osádzať aj liatinové kríže alebo náhrobné kamene. Tie boli z nelešteného kameňa, nízkej výšky aby nezakrývali výhľad na ďalší hrob. Nikdy nedávali kamenné platne na plochu hrobu. Takýto vzhľad si tento vzácny cintorín zachoval dodnes. Pochováva sa tu v súčasnosti len veľmi zriedka, pretože na ňom podľa platného VZN mesta Modra tu môže byť pochovaný len ten kto má na Piesku trvalé bydlisko a je potomkom niektorého rodu drevorubačov. Vzhľad každého nového hrobu podlieha schváleniu cintorínskej komisii. O cintorín sa dnes starajú potomkovia drevorubačov a dbajú aby si zachoval svoju krehkosť a svoj prírodný charakter.